Fidži: halucinogénna kava s domorodcami z dediny Naisisili

Netušila som celkom do čoho idem, keď sme sa rozhodli prísť do dediny za miestnym náčelníkom, darovať mu vzácny koreň rastliny kava a požiadať ho, či môžeme pár dní v dedine ostať. Vedela som však, že ak bude súhlasiť, bude to nezabudnuteľné dobrodružstvo a zážitok na celý život. A v tom som sa teda vôbec nemýlila.

Dedinka Naisisili má asi 200 obyvateľov a leží priamo pri krásnej piesočnej pláži na jednom z ostrovov, ktoré tvoria súostrovie Yasawa v Južnom Pacifiku. Na ostrove nás privítala staršia domorodkyňa Eta. Pýtam sa jej, či sú tu nejakí ďalší turisti. “Nie, iba vy dvaja,” dostávam celkom prekvapivú odpoveď a o pár minút aj zvolenie náčelníka. Ten si vzal koreň, ktorý sme mu priniesli, chvíľu odriekal akúsi modlitbu domorodým jazykom a našu “vstupenku” medzi domorodcov sme mali, ako sa hovorí, “v kapse”.

Dedinka Naisisili na Fidži

Miestne pravidlá v Naisisili

Eta nám následne spravila prehliadku celého okolia, spoznali sme jej deti, sestru, kamarátky a ich rodiny… Zoznámila nás hádam so všetkými obyvateľmi dediny, ktorí sa zvedavo vypytovali, kto sme a odkiaľ prichádzame. Eta, ako jedna z mála, kto tu hovorí aspoň lámavou angličtinou, to všetko trpezlivo prekladala a my sme odpovedali. Potom nás vzala k jednoduchej, na červeno namaľovanej chatke – bure, vraj aby sme ju v dedine vždy ľahko našli a trafili domov. Vysvetlila nám všetky pravidlá, ktoré by sme mali dodržiavať, ak chceme zapadnúť. Žiadne čiapky na hlavách, zdraví sa tu slovom bula, ktoré znamená ahoj a ako sme neskôr zistili, aj na zdravie pri prípitkoch. Cez bikiny si mám vždy pri kúpaní v mori prehodiť aspoň tričko. Miestni sa tu totiž kúpu oblečení. Sulu, tradičnú fidžijskú sukňu, nosiť nemusím, ak budem mať vždy dostatočne dlhú tú vlastnú, minimálne pod kolená.

Červený dom v Naisisili

Najskôr návšteva, potom domáci

Na pláži sme objavili skupinku miestnych detí, ktoré sa okamžite zbehli okolo nás a chceli, aby sme sa s nimi hrali na chytačky, skrývačky, hľadali kraby a lovili ryby do dlaní. Boli sme veľmi ochotne ich najväčšou atrakciou. Priamo v dedine ani v blízkom okolí nie je žiaden obchod či reštaurácia. Presný čas raňajok, obeda a večere sa dodržiava a platí aj pre nás. Pozve nás na ne vždy iná rodina, ku ktorej prichádzame na návštevu a oni sa s nami o jedlo podelia.

Miestne deti z Naisisili

Obrus je prestretý priamo na dlážke, na ňom taniere, občas aj príbor, no najčastejšie jeme aj tak priamo rukami. Raz je to ryba s kokosovým mliekom, inokedy chobotnica, pečená tekvica, tradičné žlté ovocie breadfruit, banány, mangá… Všetko maximálne čerstvé a naozaj veľmi chutné. Sú zvyknutí, že najprv sa naje návšteva a oni až to, čo zvýši. Preto ich musím vždy posmeľovať, aby sa pridali a aby sme jedli všetci pekne spolu. Na pitie používajú čistú a nezávadnú dažďovú vodu, ktorú zvyknú zmiešať s ovocným sirupom, prípadne čierny čaj, do ktorého si dávajú strašne veľa cukru. Klasickú kávu nepijú vôbec.

Tradičný obed u domorodcov

Sevusevu rituál v príprave a pití kavy

Zato ich kava, bez dĺžňa, je tu priam posvätným rituálom. Pýtam sa na ňu miestnych chlapov, že by som teda tiež rada ochutnala, keď už sme náčelníkovi doniesli jej koreň. Ako som sa dozvedela, ten sa pomelie na jemný prášok, následne zmieša v špeciálnej drevenej nádobe so studenou vodou a pije z malých kokosových mištičiek. Tak nás teda v jeden večer vzali títo domorodci medzi seba, kde sme s nimi tento sevusevu rituál absolvovali.

Koreň kavy

Lance, miestny chalan, nasypal kavu do pláteného vrecúška a poriadne ho vymáchal vo veľkej nádobe. Áno rukami. Nie, nepýtala som sa, či si ich predtým umýval. Vravím si, že niekedy je lepšie nevedieť a premýšľam, či som sa nemala dať radšej pred cestou zaočkovať proti brušnému týfusu. Sedíme v kruhu asi siedmi a postupne si podávame kokosovú mištičku. Vždy pred napitím sa podľa tradície raz tleskne rukami, nahlas povie bula, vypije na jeden šup celý jej obsah a na záver tleskne trikrát. Kava chutí trochu ako blato a po nejakej 4-5 mištičke, kedy mi z nápoja tŕpne jazyk a dostávam sa do zvláštneho uvoľneného stavu, to vzdávam. Vraj ak sa to s kavou preženie, vedie to až k halucináciám.

 

Bezhraničná láska k rugby

Okrem Sevusevu je ich tradičnou zábavkou rugby. Tento šport bezhranične milujú a ako mi na nich Eta nabonzovala, vraj keď sa hrá nejaký dôležitý zápas, život v dedine sa celkom zastaví a všetci sedia pred telkou. Tou jedinou, ktorá je priamo v jej dome.

Sledovanie rugby

Keď sa zápas skončil a dedina opäť začala fungovať svojím tradičným spôsobom, vzali nás na pláž, po ktorej pobehovala mladá Brooke Shieldsová vo filme Modrá lagúna. Ten sa natáčal na neďalekom ostrove. Do loďky k nám okamžite naskákali aj miestne decká a spoločne sme sa vybrali na výlet na krásnu bielu pláž lemovanú vysokými palmami. Okrem tejto Blue Lagoon sme s miestnymi chalanmi podnikli aj výlet do morskej jaskyne Sava-i-Lau, kde sa taktiež odohráva pár scén z tohto legendárneho filmu a ktorá môže byť aj skutočne dobrodružným zážitkom, ak sa odvážite, tak ako miestni, skákať do nej z niekoľkometrových skál, ktoré ju obkolesujú.

Biela pláž na Fidži

Nedeľa – sviatok pokoja a oddychu

Nedeľa je v Naisisili sviatkom pokoja a oddychu. Nikto nejde do práce, všetci sú krásne vyobliekaní, ženy varia obed a muži v skupinkách debatujú o rugby. Na omšu do kostola sme sa museli aj my patrične obliecť, tak mi Eta požičala tradičné červené šaty po jej dcére a môj muž dostal slušivú modrú košeľu a zavinovaciu sukňu sulu. Takto vyparádení sme neskôr absolvovali aj obed u pastora.

Nedeľa v dedine Naisisili

Záver nedele už tradične patrí lúčeniu. Všetky staršie deti odchádzajú do školy, ktorá je na inom ostrove, preto nie je možné, aby do nej dochádzali denne. S plnými ruksakmi už sedia poslušne v loďke, kým ja aj s ich rodinami stojíme na pláži a mávame si navzájom, až kým sa loď nestratí z dohľadu.

Naisisili na Fidži

Zážitok z tejto dedinky, kde som žila chvíľu ako domorodkyňa, v tých najjednoduchších podmienkach, kde si človek jedlo musí vlastnoručne uloviť alebo nazbierať, kde nepoznajú najnovšie vychytávky modernej doby, no kde sú ľudia milí a nápomocní jeden druhému a žijú si v komunite obklopení krásnou prírodou, by som nevymenila za žiaden, ani ten najluxusnejší hotel. Bolo to tak autentické, ako už dnes človek môže objaviť málokde na svete.

Anna Tásler Onderková
Aspoň raz za rok navštív miesto, kde si nikdy predtým nebol.